Smelá copywriterka v Afrike

Keď raz človek namočí nos do kreatívneho remesla, potrebuje získavať inšpirácie z rôznych oblastí, aby po čase nevyhorel. Tak aj ja, vo svojom „bežnom“ živote pracujem v digitálnej agentúre Hype a vo voľnom čase zbieram netradičné skúsenosti dobrovoľníckou činnosťou. Je to taká moja dvojitá identita (niečo ako Hannah Montana, len nie v ružovom). Toto leto som sa rozhodla prekročiť hranice nielen svojich doterajších voľnočasových aktivít a priniesť trochu „hype“ aj do zahraničia. A kam? Priamo do srdca Afriky.

Tak. A teraz k Rwande.

Ak považujeme naše milované Slovensko za srdce Európy, tak Rwanda svojou polohou plní funkciu tohto životného orgánu pre Afriku. To bola prvá informácia, s ktorou ma veľmi ochotne oboznámil pracovník na vízach v hlavnom meste krajiny – Kigali. Ide o metropolu vyhlásenú za najzelenšie, najbezpečnejšie a najčistejšie mesto v Afrike. Aj keď úprimne celkom nerozumiem, kam Rwanďania skrývajú odpad, lebo nájsť smetiak v centre mesta je priam umenie. Samotná krajina mi občas pripomínala stredné Slovensko. Prívetivý mail o získaní víz, ktorý som dostala pár dní pred odletom, to už naznačoval: „You are most welcome to the country of a thousand hills and a million smiles!“ Skutočne, kdekoľvek v Rwande ste boli, okolo seba ste mali výhľad na kopec kopcov a tiež množstvo usmievavých a pohodových ľudí z Rwandy. Úroveň života je tu však samozrejme nižšia ako u nás, predsa len, akokoľvek sa nám to občas nezdá, stále patríme k šťastnej a bohatšej časti Zeme. Počet Rwanďanov sa momentálne blíži k trinástim miliónom. Žijú však v neveľkej krajine, ktorej rozlohu by sme mohli so svojimi 26 338 km² prirovnať k polovici Slovenska. Rwanďania ale hovoria, že Rwanda je vlastne veľká krajina, stačilo by len poriadne natiahnuť všetky jej kopce . Jednou z mojich obáv pred príchodom bola strava. Tá bola pre mňa naozaj šokom – ale pozitívnym. Obed a večera pravidelne pozostávali z hrncov plných rôznych ingrediencií: od zeleniny, ryže, zemiakov (tie boli výnimočne dobré), batatov – sladkých zemiakov, slaných banánov v omáčke (áno, existujú a sú chutné), cez kúsky mäsa pripravené na prírodno až po dezertné ovocie – zväčša banány či melón. Každý z nás si zobral prázdny tanier a staval si zo všetkých týchto chuťoviek vlastný Rwandský kopec, často aj na dvakrát. Po výdatnom obede sa teda človek spravidla nemohol ani pohnúť – a to som dúfala, že veď v Afrike hádam schudnem. Možno nabudúce. Mala som tiež možnosť zakúsiť život v africkej rodine, ktorá síce vlastnila v domácnosti zariadenia ako televízor či chladničku, no informácia o tom, že v Európe je takmer v každom dome práčka ich poriadne šokovala. Všetko sa jednoducho pralo v rukách a ich biela bola snáď aj belšia (a „bielizeň čistejšia“), než tie naše veci. Ja som to vyriešila tak, že bledé oblečenie som si so sebou preventívne ani nezobrala. Keď som o svojej nešikovnosti v tejto oblasti povedala mojej africkej kamoške Providence (pričom som túto praciu negramotnosť jedným dychom prisúdila aj všetkým Európanom), s úsmevom vykríkla: „Ahá, tak to preto to Anette z Nemecka tak nešlo!“. Nuž, ale milá Anette si pravdepodobne doteraz myslí, že prať v rukách vie. 🙂 Na okrajoch hlavného mesta a v celej krajine celkom ľahko stretnete rodiny, ktoré žijú v tej typickej, špinavej a bosej chudobe, ktorú dobre poznáme z obrázkov na internete. Napriek tomu je ich prejav – najmä detí – pri stretnutí s „muzungu“ (označenie bieleho človeka) zväčša presne opačný než cestujúcich v rannej bratislavskej MHD.  Tie vedia často po anglicky len dve frázy, a to „How are you?“ a „What is your name?“. Sú ich schopné na vás kričať aj z desať metrovej diaľky, a to tak dlho, pokiaľ si ich nevšimnete a uspokojivo im neodpoviete. Keď však chcete pokračovať v konverzácii, jedinou reakciou je zväčša usmievavé mlčanie, resp. tiché kráčanie popri vás po prašnej africkej ceste – a pekne ruka v ruke. Pri rozprávaní o Rwande však nesmiem vynechať jednu smutnú udalosť v jej dejinách, ktorá sa zapísala do histórie ľudstva poriadne ostrým a krvavým perom. Genocída prebiehajúca počas troch mesiacov v roku 1994, ukončila pravdepodobne až milión ľudských životov. Išlo o krvavú pomstu kmeňa Hutuov voči Tutsiom. V priebehu tohto obdobia sa vraždili susedia, kamaráti či dokonca rodinní príslušníci. Ľudia, ktorí sa vzájomne poznali, sa zo dňa na deň stali nepriateľmi na život a na smrť. Po jej konci boli najväčší previnilci poslaní do väzenia, no zabíjalo tak veľa ľudí, že kapacity väzníc nestačili. Ako začať znova budovať krajinu po takomto zážitku? Nuž, jedine s odpustením. Všetci spoločne a úplne odznova. V krajine teraz už oficiálne neexistujú žiadne kmene, všetci sú rovnakí občania jedného štátu – Rwandy. Na znak úcty sme všetci účastníci boli položiť kvety na masový hrob do areálu pamätníka genocídy, v rámci ktorého sa nachádzalo aj múzeum. Do Rwandy som však neprišla (len) ako pozorovateľka – mojou úlohou, tak ako aj ostatných 78 účastníkov, bolo aktívne sa zapojiť do jedného zo štyroch vopred určených projektov. Moja skupina pracovala týždeň na stavbe pareniska, ktoré bude miestna organizácia Xaveri využívať v období dažďov na pestovanie zeleniny.  V praxi išlo najmä o prenášanie zeminy „z bodu A do bodu B“ a vďaka organizácii práce to bolo ku koncu sčasti aj „z bodu B späť do bodu A.“ Ale výsledok bol na Áčko!